Interiéry s príbehmi

Autor: doc.Mgr.Miroslav Debnár

Začiatkom 90. rokov minulého storočia nebolo u nás bežné, že by ste oslovili dizajnéra či architekta, aby vám navrhol a riešil váš súkromný priestor. Každý sme si tak akosi vystačili sami. Ja som sa i napriek tomuto rozhodol, že sa budem venovať práve interiérom. Venujem sa navrhovaniu interiérov 25 rokov a to samozrejme prináša i zaujímavé situácie, príbehy, ktoré vo mne ostali ako spomienky.

PRÍBEH 1
Tak ako vždy, zazvonil telefón s otázkou, či by som nepomohol pri interiéri rodinného domu. Prvé stretnutie s klientom bolo na hrubej stavbe RD. Prvý kontakt, zoznámenie sa a hneď i prvé zadanie. Majiteľka z tašky vytiahla časopis o bývaní a ukázala mi, ako by jej kuchyňa mala vyzerať. Na obrázku bola rustikálna kuchyňa, ktorú ja nemusím a ani tomu nerozumiem. Nepovedal som nič.Samozrejme po určitom čase došlo i na kuchyňu, ale nie v rustikálnom duchu, práve naopak. Celý interiér som ukončil a majiteľka sa nasťahovala spokojná. Prešiel asi mesiac a opäť telefón od spomínanej majiteľky s vetou, že pokiaľ budem potrebovať asistenta pri navrhovaní interiéru, a teda i kuchyne, rada mi pomôže. A ja som si vtedy spomenul na naše prvé stretnutie a kam sa to malo uberať.

PRÍBEH 2
Riešili sme kompletnú rekonštrukciu hotela na východe Slovenska. Teda i výmeny okien, nových jadier. Hotel bol pomerne veľký, teda bolo tu viac ako 120 kúpeľní. Pri jednom kontrólnom dni, ráno, ako sme prechádzali po jednotlivých izbách, zastihli sme partiu miestnych murárov, ktorá práve stavala nové priečky novej kúpeľne. Nič zvláštne, akurát jeden murár držal v rukách starý rám okna a druhý k nemu staval novú priečku. Bol som dosť šokovaný, lebo takýto uhlomer som ešte nevidel. Opýtal som sa, čo to má byť a ako to takto môžu murovať? Odpoveď znela: ,,A čo nedobre?“. Výsledok bol taký, že skoro všetky kúpeľne mali sklon stien, a niekde až 8 cm. Že vraj to omietka vyrovná.

PRÍBEH 3
Príbeh je z toho istého hotela. Pomerne často na dotvorenie atmosféry používame tapety. A tak sme to chceli riešiť i v tomto hoteli. Problém bol však v tom, že miestny tapetári si akosi netrúfali a odmietli nás. Neostávalo nič iné, ako osloviť tapetárov v Bratislave. Tu zas bol problém buď , že majú veľa práce, alebo, že na východné Slovensko nepôjdu, je to veľmi ďaleko. Už to vyzeralo tak, že tapety nebude mať kto nalepiť. Prezrel som inzeráty a našiel som tapetára. Ozvala sa mi pani a celkom rýchlo sme sa dohodli. Čakali sme na hoteli, aby sme si vysvetlili ako to má vyzerať. Večer o 22. hodine dorazili autom z Bratislavy pán a pani s tým, že idú hneď teraz lepiť. Trochu som bol prekvapený, lebo pani bola asi v ôsmom mesiaci tehotenstva a my sme potrebovali lepiť tapety na lešení vo výške 4 metre. Pomyslel som si, že pán ich nalepí a ona si urobila výlet. Výsledok bol ale taký, že ona po štyroch chodila po lešení a tie tapety skutočne lepila. On, manžel iba podával veci. Do druhej hodiny rána naozaj tapety nalepila a ja som bol rád, že sa nič nestalo.

PRÍBEH 4
Oslovil ma mladý slobodný muž, či by som nechcel riešiť jeho budúci mezonetový byt. Prečo nie. Tak ako vždy, prebrali sme základné povrchy, čo preferuje, aké má záľuby atď. a i možnú farebnosť. Na začiatku mi povedal, že nemá rád šedú a vôbec nemá rád červenú. Dobre. Tak ako sa stavba odvíjala, došli sme od neutrálnych plôch k tomu, že by tam mal byť nejaký akcent, kontrast, najlepšie farebný. A opäť sme prebrali farby, ktoré by tam mohli byť. Skončilo to tak, že ak si myslím, že najlepšia bude červená, tak nech to skúsim. Po čase mi povedal, že on vlastne červenú farbu má veľmi rád a nevie si predstaviť inú. Dnes sa už tomu iba smejeme.

PRÍBEH 5
Riešili sme wellnes pod Tatrami. Zadanie bolo navrhnúť bazénovú halu, recepciu a pomerne veľkú časť, kde budú thajské masáže. Navrhli sme teda hlavnú ideu, materiálovú a farebnú skladbu. Práce sa rozbehli a boli sme možná v polovici, keď nám majitelia oznámili, že oslovili firmu, ktorá zabezpečuje masérky z Thajska. A teda, že v krátkom čase by mali prísť na Slovensko a mali by sme urýchliť ukončenie. Stalo sa, že dodávatelia masérok vycestovali do Thajska, ale údajne prvý deň zahynuli na rikši. Takže masérky neboli. Vtedy sa zmenila téma a z thajských masáží mali byť provensálske. Dnes je to jediný štvorhviezdičkový hotel na Slovensku a i v Európe, ktorý má masáže pod značkou ĽOccitane. Tak sa dostal do celosvetovej siete a prosperuje.

PRÍBEH 6
Výzvy mám rád, ale v tomto prípade sme si vymysleli deliacu stenu zo skla, v ktorej mal byť vypínač a zásuvka. Dalo sa to riešiť samozrejme jednoduchšie, ale chceli sme ju celú zo skla a i hranol, v ktorom boli káble. Hľadali sme rôzne riešenia, čo by tam mohlo byť a ako by sa spomínané káble schovali. Nič sa nám nepáčilo, až nakoniec, keďže firma, ktorá tu pôsobí, pracuje s financiami, rozhodli sme sa pre malé zlaté mešce. Mešce sme kúpili u Číňana. Najskôr 500. Ukázalo sa, že to je málo. Potom ďalších 1000. Ani to nebolo dosť. Povedali sme si, že ich bude toľko, ako je rok, v ktorom sme končili stavbu, teda 2014. Ale ani to nestačilo. Aby to nebolo dosť, tak sme všetky tie mešce ja a moja rodina každý večer plnili a uväzovali. Ak sme za večer urobili 150, mali sme toho akurát dosť. Trvalo to skoro mesiac. Potom sa ma majiteľ opýtal, čo vlastne je v tých mešcoch? Boli zvonku zlaté a ja som mu odpovedal otázkou, čo je vzácnejšie ako zlato? Nevedel. Odpoveď je soľ.

PRÍBEH 7
Sú situácie, kedy by ste najradšej tam neboli a veci sa radšej neudiali. Interiér historického objektu sme riešili viac ako dva roky. Samozrejme na začiatku do toho vstúpili znalci z pamiatkového ústavu. Riešili sme náročný polyfunkčný interiér s výdobytkami súčasnej techniky a s podmienkou, že to všetko musí byť urobené tak, ako by to tam ani nebolo. Stavba bola zo 14. storočia a všetky zásahy nemali narušiť pôvodný charakter. Majitelia si to robili pre seba, teda pre svoju firmu, a preto sa ani veľmi nešetrilo. Išlo o reprezentáciu, a tak ako z veľkej knihy vyberali sme najlepšie kusy. Naša idea bola, že všetky pevné plochy, teda podlahy, steny a stropy, majú pôsobiť vierohodne dobovo v kontraste so súčasným dizajnom – nábytkom. Stavbu sme ukončili, a tak ako každý interiér i tento sme chceli nafotiť. Zavolali sme profesionálnu fotografku a skoro celý deň sa fotilo. K večeru, keďže jeden plamienok na biokrbe zrazu zhasol a aby na fotografiách bolo všetko tak, ako má byť, chcel som doliať lieh. Bohužiaľ od horiaceho vedľajšieho plameňa začala horieť fľaša, ktorú som držal v rukách, následne som polial podlahu a tá tiež začala horieť. Drevené parkety boli vyrobené na zákazku a i nábytok v tesnej blízkosti bol z dreva. Nastala panika a neostávalo nič iné len hasiť. Výsledok bol taký, že ja som skončil s popáleninami a interiér ostal bez väčších zmien. Bola to dobrá skúsenosť a až neskôr som si uvedomil, že ak by sme to včas neuhasili, máme veľký problém. Objekt je v centre mesta, v pešej zóne, vo vnútornom dvore a dostať sa cez bránu autom je nemožné.

ZÁVER

Viete, kedy vás osloví investor, aby ste mu riešili jeho súkromný priestor? Ja mám takúto skúsenosť: Buď investor je slobodný, ale akýmsi zázrakom získal peniaze a môže si to dovoliť, alebo je rozvedený, ostalo mu dosť peňazí, má novú priateľku, potrebuje riešiť nové bývanie a tak trochu sa pochváliť . Nech je to ako chce, pre mňa sú to úžasné stretnutia s ľuďmi, dlhé rozhovory, ktoré obohacujú i mňa, a často pracovné vzťahy prerastú do priateľstva.



zpět na seznam